Ak šoférujeme naše auto veľmi rýchlo, unavíme motor. Ak neustále žijeme pod tlakom, naše telo a duša sa rýchlo „opotrebujú.“ Keď neustále niekam bežíme, nestíhame nikoho stretávať. Ak jeme prirýchlo naše jedlo, máme zlé trávenie. Je potrebné zastaviť sa. Sadnúť si a na minútu či dve sa počas dňa zastaviť. Nie je dobré životom len uháňať a dúfať, že niekedy sa ten nekonečný zhon skončí. My sami si máme vytvárať v živote chvíle ticha, pokoja, sústredenia.
Ak máme strach zastaviť sa, znamená to, že máme strach stretnúť sa sami so sebou. Ak každú chvíľku ticha prehlušujeme televíziou, rádiom, hudbou, znamená to, že sa so sebou stretnúť radšej nechceme. Ak sa každú voľnú minútu snažíme naplniť činnosťou, nemáme záujem skúmať seba samých. Sami si odoberáme možnosť oprášiť si naše smerovanie, ciele, sny.
Ako „vtesnať“ do nášho každodenného života chvíle zastavenia sa? Stačí len máličko, minúta, dve. Aj v zamestnaní sa nájdu chvíle, kedy máme na minútu voľný čas. Prečo sa nezastaviť vtedy? Alebo ak čakáme u kaderníčky. Nemusíme si hneď vyberať z kopy módny časopis a začať v ňom listovať. Radšej sa zastavme. Alebo ak ideme pešo a naskočí nám červená. Nemusíme si hneď dávať do uší slúchadlá s hudbou. Ak varíme a obed ešte nie je hotový, neznamená to, že musíme hneď zatelefonovať známemu, aby sme „zabili“ čas. Je to príležitosť, priestor, aby sme zostali aspoň na malú chvíľu sami so sebou.
Ak dovezieme naše auto na benzínku, je to preto, aby sme „natankovali.“ Ak plavec zdvihne pri plávaní hlavu, je to preto, aby sa nadýchol. Ak sa my zastavíme, malo by to slúžiť na naše nové nazbieranie síl, na nový nádych, na to, aby sme sa opäť mohli naplno angažovať v živote. Naše zastavenie slúži aj na to, aby sme sa stretli sami so sebou, ale aj s ostatnými.
V priebehu dní skúsme využiť jednotlivé príležitosti na zastavenie sa. Čakanie na autobus, cestovanie v MHD, čas, kým zovrie voda… Nesnažme sa každú jednu minútu zaplniť činnosťou až natoľko, že nám neostane čas na to, aby sme sa stretli so sebou samými.