Tento príbeh som si prečítala včera a nedá sa mi nepodeliť oň. Prosím, nenechajte sa odradiť jeho dĺžkou, myslím, že v sebe ukrýva hlboké posolstvo:
“Pamätám si, čo som raz zažil v nedeľu ráno v metre v New Yorku. Ľudia ticho sedeli – niektorí čítali noviny, iní boli zamyslení, niektorí oddychovali so zatvorenými očami. Bola to tichá, pokojná atmosféra.
Zrazu nastúpil do vozňa muž so svojimi deťmi. Deti boli tak hlučné a neposlušné, že sa atmosféra okamžite zmenila.
Muž si sadol vedľa mňa a zatvoril oči, na situáciu zjavne nebral ohľad. Deti vrieskali, rozhadzovali veci, dokonca vytrhávali ľuďom noviny. Bolo to veľmi rušivé. Ale ten muž vedľa mňa vôbec nereagoval.
Bolo ťažko zostať pokojným. Neveril som, že môže byť taký nevšímavý a nechá deti lietať ako divé, nič nerobí, akoby nebol zato zodpovedný. Videl som, že aj ostatní boli podráždení. Napokon som sa ne neho obrátil a neobyčajne trpezlivo a zdržanlivo som mu povedal: “Pane, vaše deti naozaj mnohých veľmi vyrušujú. Nemyslíte, že by ste ich mohli trochu upozorniť?”
Muž zdvihol svoj uprený pohľad ako keby sa do tejto situácie prebral z bezvedomia a ticho povedal: ” Ach áno, máte pravdu. Myslím, že by som mal voľačo urobiť. Ideme práve z nemocnice, kde pred hodinou zomrela ich matka. Neviem rozmýšľať a asi ani oni nevedia, ako sa s tým vysporiadať.” (Stephen R.Covey)
Čo k tomu dodať? V priebehu čítania tohto príbehu som sa asi sama tak trochu rozčúlila na “nevychované” deti a na rodiča, ktorý ich správanie úspešne ignoruje. Ale keď som prišla k záveru, zahanbila som sa.
Je také jednoduché odsúdiť, skritizovať, vravieť, ako by to bolo lepšie a čo by bolo treba spraviť. To nám ide často výborne. Tento príbeh bol pre mňa fackou a upozornením, že niektoré veci, udalosti, situácie, ľudia, sú iní, ako sa na prvý pohľad zdajú a že prvý pohľad nestačí na to, aby som súdila.
Prajem krásny deň 🙂