Televízia nám v mnohom môže skvele poslúžiť, ale ak sa ňou necháme ovládať, to nie je dobré pre nikoho z nás. Mnoho ľudí ju berie ako automatickú kulisu a hneď po príchode domov ju zapínajú a dokážu pri nej presedieť celé hodiny. Rovnako tak aj pri návštevách je televízia často zapnutá a prehlušuje rozhovor. Je aj pomocníkom, ak rodičia potrebujú navariť jedlo a nevedia, čo s deťmi. Posadiť ich pred televízor je pohodlné a raz za čas to jednoznačne môže pomôcť. Nemalo by sa to však stať pravidlom.
V televízii sa človek môže dozvedieť mnoho úžasných a zaujímavých vecí. Väčšinou to však skončí tak, že sa dozvie iba informácie, ktoré ho ešte viac rozčúlia, prizerá sa na nepochopiteľné príhody v reality šou, rozoberá ich so svojimi blízkymi, pousmieva sa nad nadávkami a vtipmi, ktoré patria do tretej cenovej, prípadne sleduje nekonečné telenovely, fandí zločincovi zabíjajúcemu ľudí, prizerá sa na to, ako je o druhej poobede vysielané to, čo by si v časoch môjho detstva zaslúžilo hviezdičku. Ja televíziu nepozerám a môžem prehlásiť, že mi to vôbec nechýba. Práve naopak, veľa mi to dáva.
Dokonca nepozerám ani správy a som odvtedy oveľa pokojnejšia. Tie kľúčové informácie sa ku mne vždy zaručene dostanú, hoci ich cielene nevyhľadávam. No a tie ostatné o tom, kto komu ublížil, kto koho zbil alebo niečo ešte horšie, tie ani vedieť nechcem. A ruku na srdce, ktoré dnes v správach prevažujú?
Televízia nám v ničom nepomáha. Ak beží televízia, zlyháva komunikácia. Ak počúvame len slová v televízii, akosi sa nám potom nechce tvoriť vlastné. Ak okríkneme naše deti, partnera len kvôli tomu, že chceme presne vedieť, čo povedala Šeherezáda, mali by sme sa zamyslieť. Naši blízki sú predsa tí, na ktorých záleží. Ak vypneme televíziu, zrazu začujeme ticho. Ak vypneme televíziu, zrazu budeme mať viac času na seba aj na tých, čo sú okolo nás. Minimálne za pokus to stojí.