Susan sa v štyridsiatke začala venovať krasokorčuľovaniu. Presnejšie povedané, korčuľovať už vedela. Venovala sa nadobro ako dieťa a zbožňovala to. V puberte však s krasokorčuľovaním prestala, lebo jej bolo jasné, že nemá toľko talentu, aby sa stala majsterkou sveta.
Štvrťstoročie Susan nestála na korčuliach. Na čo aj, keď nemohla byť najlepšou. Potom oslávila štyridsiatku. Bola apatická. Bola nepokojná. Prišla si nudná a ťažká. Trochu si spytovala svedomie, ako to už pri okrúhlych narodeninách býva. Sama seba sa spýtala, kedy sa vo svojom živote cítila dobre, radostne a kreatívne. Na vlastné zdesenie si uvedomila, že to bolo pred desaťročiami. Vlastne sa tak naposledy cítila ako tínedžerka, keď sa venovala krasokorčuľovaniu. Bola zhrozená, že sa vráti k veci, ktorú tak dlho odmietala a zároveň bola zvedavá, či ju to ešte stále baví.
Počúvla svoju zvedavosť. Kúpila si korčule, našla klzisko a najala si trénera. Ignorovala hlas vo svojom vnútri, ktorý jej našepkával, že je bláznivá a naivná, keď sa do toho púšťa. Musela potláčať neistotu v samu seba, pretože bola na ľade jediná žena v strednom veku medzi štíhlymi desaťročnými dievčatami.
Proste to spravila.
Tri rána týždenne vstávala pred svitaním a ospalú hodinu pred prácou venovala krasokorčuľovaniu. A korčuľovala, korčuľovala a korčuľovala. A áno, páčilo sa jej to. Presne tak, ako vždy. Páčilo sa jej to ešte viac možno práve preto, že ako dospelá vedela oceniť hodnotu vlastnej radosti. Vďaka korčuľovaniu sa cítila živá a nezáležalo jej na veku. Už nevnímala svoj život len ako konzumný, ako súhrn denných úloh a povinností. Robila niečo svoje, niečo so sebou.
Susan nedala výpoveď, nepredala svoj dom, neskončila žiadne vzťahy, ani sa nepresťahovala do Toronta, aby sa sedemnástimi hodinami tréningu týždenne stala olympijskou víťazkou. Tento príbeh sa neskončil žiadnymi oceneniami. Nemusel sa tak skončiť. V skutočnosti sa tento príbeh vôbec neskončil, lebo Susan stále niekoľko rán do týždňa korčuľuje. (Elizabeth Gilbert – Veľké kúzlo)
A čo my? Robíme denne aspoň jednu maličkosť, čo nám prináša radosť? Alebo sme už zavesili korčule (hudbu, pečenie, spev, písanie…) na klinec?
Štvrťstoročie Susan nestála na korčuliach. Na čo aj, keď nemohla byť najlepšou. Potom oslávila štyridsiatku. Bola apatická. Bola nepokojná. Prišla si nudná a ťažká. Trochu si spytovala svedomie, ako to už pri okrúhlych narodeninách býva. Sama seba sa spýtala, kedy sa vo svojom živote cítila dobre, radostne a kreatívne. Na vlastné zdesenie si uvedomila, že to bolo pred desaťročiami. Vlastne sa tak naposledy cítila ako tínedžerka, keď sa venovala krasokorčuľovaniu. Bola zhrozená, že sa vráti k veci, ktorú tak dlho odmietala a zároveň bola zvedavá, či ju to ešte stále baví.
Počúvla svoju zvedavosť. Kúpila si korčule, našla klzisko a najala si trénera. Ignorovala hlas vo svojom vnútri, ktorý jej našepkával, že je bláznivá a naivná, keď sa do toho púšťa. Musela potláčať neistotu v samu seba, pretože bola na ľade jediná žena v strednom veku medzi štíhlymi desaťročnými dievčatami.
Proste to spravila.
Tri rána týždenne vstávala pred svitaním a ospalú hodinu pred prácou venovala krasokorčuľovaniu. A korčuľovala, korčuľovala a korčuľovala. A áno, páčilo sa jej to. Presne tak, ako vždy. Páčilo sa jej to ešte viac možno práve preto, že ako dospelá vedela oceniť hodnotu vlastnej radosti. Vďaka korčuľovaniu sa cítila živá a nezáležalo jej na veku. Už nevnímala svoj život len ako konzumný, ako súhrn denných úloh a povinností. Robila niečo svoje, niečo so sebou.
Susan nedala výpoveď, nepredala svoj dom, neskončila žiadne vzťahy, ani sa nepresťahovala do Toronta, aby sa sedemnástimi hodinami tréningu týždenne stala olympijskou víťazkou. Tento príbeh sa neskončil žiadnymi oceneniami. Nemusel sa tak skončiť. V skutočnosti sa tento príbeh vôbec neskončil, lebo Susan stále niekoľko rán do týždňa korčuľuje. (Elizabeth Gilbert – Veľké kúzlo)
A čo my? Robíme denne aspoň jednu maličkosť, čo nám prináša radosť? Alebo sme už zavesili korčule (hudbu, pečenie, spev, písanie…) na klinec?