Slovo minimalizmus má viac odtienkov. Minimalizmus ako druh maliarstva, druh hudby, architektúry, štýl zariadenia interiéru a tak podobne. V dnešnom článku však nebudem písať o umení, ale o minimalizme ako o životnom štýle, ktorý sa mi veľmi páči, ktorý uznávam a ku ktorému sa chcem postupne viac a viac približovať.
V dnešnej dobe sme stále viac a viac zahltení vecami. Zoberme si len takú obyčajnú kategóriu, akou sú napríklad topánky. Topánky do lesa, topánky do mesta, tenisky do mesta, nepremokavé tenisky, tenisky na behanie, conversy, lodičky k čiernym šatám, lodičky k farebným šatám, pohodlné lodičky do práce, oxfordky, espadrilky, baleríny, čižmy, čižmy na opätku, mokasíny, sandále, vysoké sandále, dreváky, kožené topánky, gumáky… A to ani nemenujem rôzne farby balerín či lodičiek, z ktorých majú mnohé z nás doslova zbierku. Keď si vezmeme, že toto je len jedna kategória našich vecí, je toho proste priveľa. Kabelky, elektronika, kozmetika, PC príslušenstvo, knihy, zápisníky, oblečenie, nábytok… To, koľko vecí skutočne vlastníme, je však len jedna strana mince, to, koľko z nich nosíme, je strana druhá. Ruku na srdce, „netočíte“ stále dookola možno 40 vecí?
Už je to takmer rok, čo som si prečítala knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie. Presne po jej prečítaní som sa doslova vrhla na proces vytrieďovania vecí. Marie Kondo odporúča postupovať po kategóriách: oblečenie, knihy, papiere, komono – tzv. rozličné veci, sentimentálne predmety.
Ja som naozaj postupovala podľa jej rozdelenia a doteraz si spomínam na tie množstvá vecí, ktoré opúšťali našu domácnosť. Bolo to skutočne neuveriteľné a pritom ja patrím k ľuďom, ktorí triedia priebežne, niekoľkokrát do roka.
Nie vo všetkom s Marie Kondo súhlasím a určite sa prikláňam k názoru, že je lepšie si nákupy premyslieť dopredu ako potom následne vyhadzovať.
Marie Kondo odporúča začať oblečením a práve pri ňom by som sa chcela pristaviť. Treba vyložiť každý jeden kus oblečenia na zem a premýšľať, ako sa v ňom cítim, či mi prináša radosť. Ok, tento prístup je pre mužov zrejme trochu pritiahnutý za vlasy, ale niečo mi to dalo. A síce, zistila som, v čom sa cítim dobre. Ktoré sú tie typy oblečenia, v ktorých sa cítim príjemne a čo mi naopak prekáža. Ktoré farby mám rada a ktoré u mňa takmer vôbec nenájdu využitie. Oblečenie z ktorých obchodov mi „sedí“ a ktoré mi naopak nesedí vôbec?
Keď som si to takto zhrnula, prišla som na to, kde by som mala nakupovať, aký typ oblečenia a v akých strihoch a farbách. Nuž a toto zistenie mi veľmi pomohlo. Zároveň som si spísala zoznam môjho ideálneho šatníka, čo všetko by mal obsahovať a postupne si tieto veci do neho dokupujem. Už nemám veľa vecí, ale dá sa povedať, že to, čo mám teraz, to sú veci, ktoré nosím a ktoré mi slúžia a som s nimi spokojná. Keďže sa už našťastie minuli časy, keď som mala tridsať tričiek v šatníku a z toho ani jedno poriadne, tak tým, že ich mám teraz podstatne menej, môžem si dovoliť kúpiť si tričko, ktoré je kvalitnejšie a vydrží mi dlhšie, hoci jeho cena je možno o niečo vyššia.
V konečnom dôsledku i tak ušetrím, pretože tričko za 2 €, z ktorého je po prvom vypraní handra na okná, nie je neviemaká výhra.
Rovnako to však platí aj pri inom druhu oblečenia. Nekupujem si rifle za 9 € ani blúzky za 8 €. Viem, že táto lacná móda stojí zdravie ľudí v inej krajine a to mi zato skutočne nestojí.