Keď som sa po prvýkrát dopočula o tom, aké je dôležité mať svoje sny na papieri, neváhala som ani chvíľu. Vzala som si krásny papier a pero a začala som spisovať.
Navštíviť Paríž.
Mať malý domček so záhradou.
Nasporiť si toľko a toľko peňazí.
A tak podobne. Sypala som „svoje sny“ ako z rukáva. Jeden, druhý, tretí, siedmy…
Postupom času som zistila, že mnohé z týchto snov nie sú úplne moje sny. Sú to také klasické sny niekoho iného, ktoré som akosi nevedome prevzala.
Vždy som mala napríklad Paríž zafixovaný ako krásne mesto plné úžasných zákutí, hoci som tam nikdy nebola. Evidovala som, že existuje mnoho kníh o tom, ako sa obliekať ako Parížanka, ako mať francúzsky šarm a myslela som si, že to by bolo niečo, čo by som chcela vidieť na vlastné oči. Pravda je však taká, že som sa dala prevalcovať niečím, čo nebolo skutočne moje.
Viete, pravda o mne je totiž taká, že mám radšej vidiek ako veľké mestá. Viac sa mi páči srdečnosť ako anonymita a ak sa na mňa niekde tlačí veľa ľudí, môj obranný mechanizmus je taký, že by som tam najradšej nebola a vytratila sa čo najskôr. Nuž a čo si budem navrávať, v Paríži je ľudí veľa, príliš veľa. Mnoho turistov i domácich, nekonečne dlhé rady pred Eiffelovkou, mnoho selfiechtivých návštevníkov, vlogerov a mnoho iných ľudí, ktorí chcú obdivovať krásy Paríža. Toto nie je nič pre mňa.
Prečo som si to teda zapísala na svoj prvý zoznam snov? Premýšľala som nad tým a prišla som na to. Hlavným dôvodom bolo hlavne to, že som sa nepočúvala. Nedala som priestor sebe. Jednoducho som na papier bez rozmyslu zhrnula sny niekoho iného.
Práve z tohto dôvodu si myslím, že je azda najdôležitejšie predtým, ako sa pustíme do písania našich snov, je POČÚVAŤ. Stráviť niekoľko minút v tichu a zistiť, čo sú tie sny a ciele, ktoré máme v srdci, čo máme naplniť, kam nás to ťahá, po čom naozaj túžime. Nielen sadnúť si a spísať na papier všeobecné ciele ľudstva – Schudnúť. Šetriť. Viac sa hýbať. Ísť do Paríža. Napísať knihu.
Mnohokrát si chodíme po odpovede všade inde, len nie tam, kde by sme mali začať. Pýtame sa ľudí okolo nás, kamarátov, priateľov, súrodencov. Nie je to zlé a v mnohom nám môžu naozaj pomôcť. Vždy by sme však mali začať u seba a ak ste veriaci, tak u Tvorcu s veľkým „T.“ Premýšľať nad tým, načo sme tu na svete, čo je naše poslanie, na čo sa zamerať. Klásť si tieto otázky a odpovedať na ne úprimne a v tichu… A až keď máme toto vyjasnené, sadnúť si a napísať si zoznam našich snov, ktoré budú súvisieť s našou víziou.