Niekedy sa stane, že máme jednoducho „deň blbec.“ Mne sa to stáva tiež a veru nie je pre mňa občas jednoduché sa nad takéto dni povzniesť. A práve utorok bol jeden z týchto dní…
Všetko sa začalo celkom pekne, aj to vyzeralo na príjemný deň. Náladu mi však pokazilo skutočne nepríjemné správanie jedného pána vrátnika. Vlastne ma jeho postoj trápi dodnes, hoci už uplynulo odvtedy niekoľko dní. Neviem, niekedy si tak myslím, že práve na vrátniciach by mali pracovať ľudia, ktorí majú ľudí radi, ktorí sa vedia milo a srdečne pozdraviť (alebo sa aspoň slušne odzdraviť) a ktorí sa usmievajú a nevítajú vás hneď pri príchode so zamračenou tvárou. Je mi jasné, že to nejde vždy ľahko a že iste nie je jednoduché byť každý jeden deň pozitívne naladený, ale minimálne za zachovanie zdvorilosti som vždy. Žiaľ, náš zážitok s týmto pánom mal od zdvorilého správania riadne ďaleko.
Toto však bol len začiatok 😉 Pokračovalo to tým, že čo sa mohlo, to sa pokazilo. Okrem toho mi celý deň nebolo úplne dobre. Keď som sa vrátila domov, pustila som sa do varenia, lebo som na ďalší deň čakala vzácnu návštevu 🙂 Hoci som jedlo varila s radosťou, presolila som ho. Ja by som to zvládla, ale návšteve predsa nemôžem ponúknuť presolené jedlo. O tom, že ma to rozladilo, asi nemusím písať.
Na záver som si ešte povedala, že idem upiecť tú bábovku, čo som plánovala. Hoci som už bola unavená, bola som stále odhodlaná a rozhodla som sa do toho pustiť. Nájdem si recept, hľadám suroviny a vtom zistím, že mi chýba prášok do pečiva. Minula som ho, keď som piekla naposledy a úplne som zabudla napísať si ho na nákupný zoznam. Keďže bol už večer a na ďalší deň sviatok, povedala som si, že to už nechám tak…
Ako som neraz spomínala, zvyknem si písať denník vďačnosti. Vytiahla som ho a sedela som nad jeho otvorenou stránkou. Premýšľala som. Nič. Znova som premýšľala. Stále nič. Jednoducho mi nenapadalo nič, za čo by som mohla byť v tento deň vďačná.
No takto to nepôjde, povedala som si 🙂 Začala som hľadať aspoň minimálne náznaky niečoho, za čo v ten deň ďakujem. A zrazu som si to uvedomila. Prišla mi SMS od kamarátky, s ktorou sme dlhšie neboli v kontakte. Ráno mi napísala sestra, čo mi urobilo veľkú radosť. Dostala som list, na ktorý som dlho čakala. Stretla som milú bývalú kolegyňu. Telefonovala som s kamarátkou. Večer som išla skôr spať a výborne som sa vyspala.
Tie nevydarené udalosti jedného konkrétneho dňa ma takmer úplne zaslepili. Až tak, že som skoro prehliadla množstvo malých požehnaní…
Vďaka tomuto jednému nie príliš vydarenému dňu som si však uvedomila mnoho vecí:
- Nie je jedno, ako sa k druhým správame. Aj našimi, možno malými, gestami vieme ovplyvniť niekoho deň. Dokážeme ho druhým vylepšiť alebo na celej čiare pokaziť.
- Aj keď sa to nezdá, aj v nevydarenom dni sa skrýva mnoho požehnaní a dôvodov na vďačnosť, len ich pre niektoré vonkajšie okolnosti možno prehliadame.
- To, že ak sa snažím a ako naschvál práve vtedy presolím jedlo, nemusí byť tragédia. Dá sa na to pozrieť aj inak. Aspoň môžeme ochutnať jedlo, ktoré pre nás pripraví niekto iný 😉
- Chcem si naďalej písať denník vďačnosti. Učím sa aj vďaka nemu vnímať pekné chvíle a ďakovať za veci, ktoré by som inak nevidela.
PS. Ak si prajete častejšie dostávať inšpiráciu, pozývam vás stať sa naším fanúšikom na Facebooku.