Sadnúť si k vlastnému blogu po toľkých mesiacoch ne-tvorenia je minimálne zvláštny pocit. Veľmi by som túžila napísať, že odteraz budem so železnou pravidelnosťou publikovať každý týždeň nový článok, lebo tak to odporúčajú všetci, ktorí sa v tom výborne vyznajú. Vraj je to potrebné pre to, aby ste nestratili kontakt s vlastnými čitateľmi. Neviem to však prisľúbiť. A mimochodom, toto „pravidlo“ som za posledných niekoľko mesiacov porušila toľkokrát, že som prestala počítať po treťom mesiaci nepísania.
Občas sa však vo mne nahromadí niečo, z čoho sa potrebujem „vypísať.“ Tak ako aj dnes 😉
Totiž po týždni v tichu a v prírode, po niekoľkohodinových prechádzkach v lese, bez telefónneho signálu a po niekoľkých dňoch offline, sa zrazu človek akoby opätovne napojí sám na seba. To puto so sebou a so svojím vnútorným hlasom, ktoré tak nástojčivo veľakrát umlčujem pozeraním videí na Youtube, skrolovaním, četovaním, pozeraním televízie, sa zrazu nanovo začne budovať. Ako keď háčkujte retiazku, očko po očku…
Ticho, ktoré je niekedy také nepohodlné, lebo preniká dovnútra a ukazuje na to, čo nie je v poriadku. Nemilosrdne usvedčuje z toho, že podstatné v živote nie sú veci, status, nové oblečenie a to, ako navonok vyzeráme. Lenže je jednoduchšie prezentovať sa práve týmto… Vytrvalo umlčovať ten hlas, ktorý nám hovorí, že piate tričko vo výpredaji nie je dobrý nápad, že to, že som smutná nevyriešia nové topánky ani kožená kabelka. Jesť do prasknutia, lebo dnes nemám svoj deň… Poobjednávať si veci z e-shopov, lebo sa predsa musím nejako odmeniť… Instantné riešenia zaberajú na chvíľu. Sú len náplasťou na ranu, ale samotnú ranu vôbec neliečia.
Milé ticho, napriek tomu, že si ku mne prísne a úprimné, ďakujem! Ďakujem za to, že mi otváraš oči a umlčuješ ma, keď by som toho chcela toľko povedať. Túžim do svojho života začleniť viac ticha. Aby som bola konkrétna, tak aspoň takto:
- viac počúvať počas modlitby
- pravidelne dodržiavať moje offline nedele
- po 20:00 byť každý deň offline
Teším sa na nové zistenia v tichu 😉