Keby som mala charakterizovať dnešnú dobu, označila by som ju prívlastkom „ľadová.“ Minimálne vtedy, keď sme si zoči-voči, tvárou v tvár a náhle niet kam ujsť. Zrazu nie je o čom, ťahá nás to preč a ak niekto na našu zdvorilú otázku, ako sa má, odpovie inak ako stručným „dobre,“ úplne nás to vykoľají. Čo teraz? Mám na to nejako zareagovať? Mám sa začať sťažovať aj ja? Alebo azda odo mňa chce nejakú radu? Nevieme… Šetríme emóciami, lebo sme zabudli, ako ich správne používať. Tak sme radšej chladní, profesionálni a studeno zdvorilí (ak vôbec)…
Strih. A teraz ten druhý svet – za obrazovkou počítača, tabletu alebo mobilu. Tu „emóciami“ nešetríme. Od srdiečok, usmiatych či znechutených smajlíkov, cez tých uplakaných, blikajúcich a žmurkajúcich, rozdávame instantné emócie kade-tade. Posielame úsmevy, aj keď sa práve vo vnútri trápime. Rozdávame srdiečka, hoci sa cítime zle-nedobre. Mávame na druhých ostošesť v prázdnych konverzáciách na messengeri, whats-upe alebo na ktorejkoľvek inej platforme, ale keď ich stretneme na ulici, najradšej by sme zmenili smer alebo sa stali na chvíľu neviditeľnými.
Slávka Kubíková vo svojej fantastickej knihe Klub nerozbitných detí (mimochodom veľmi ju odporúčam) píše o tom, že dnešní mladí sú v offline svete stratení. Vedia, ako reagovať na rôzne typy smajlíkov, ale nerozumejú výrazu tváre človeka, ktorý im sedí oproti. A keďže mu nerozumejú, nedokážu naň ani adekvátne zareagovať. Tak sú okolo nás ľudia, ktorí sú obklopení inými ľuďmi, neustále sa nachádzajú v spoločnosti druhých, ktorých vo svojej peknej predstave nazývajú azda priateľmi, ale napriek tomu sú zúfalo sami.
Ja osobne som v tomto stará škola. Boli časy, keď som nechcela zmeškať na internete nič, túžila som byť stále dostupná, chcela som rýchlo reagovať na správy, odpovedať, odpísať. Zaujímalo ma, čo varila Katka na obed, ako je Zuzka ostrihaná alebo kto líčil Evku na svadbu. Mala som prehľad o tom, že Karol sa zasnúbil a že Ivan bol tento rok v lete na Sardínii. Vedela som toho toľko o tých „tam vonku“ a tak málo o ľuďoch, ktorí sú mi blízko. Strávila som na sociálnych sieťach toľko času, že keby som to prepočítala, výsledok by ma určite poriadne zahanbil. Ešte šťastie, že túto štatistiku nemám. Myslím, že to číslo by bolo také obrovské, až by mi to prišlo ľúto. Veľmi dúfam, že som sa poučila.
Po tom, čo som si minulý rok ako svoje slovo roka, zvolila slovo „offline,“ veľa som si uvedomila. V prvom rade som si zaviedla offline nedele, kedy počas celej nedele vôbec nejdem na internet. V mnohom mi to otvorilo oči. Zrazu som mala čas, toľko času. Slovo „offline“ vytvorilo v mojom živote priestor. Priestor pre ticho a pre čas samej so sebou. A práve počas tohto času bez vyrušovania, bez pípajúcich notifikácií a bez porovnávania svojho života so životmi tých druhých som si uvedomila napríklad toto:
- Prednosť má ten človek, ktorý sa pri mne nachádza.
- Nič sa nestane, ak budem v nedele offline. Aj keby mi na Facebooku blikalo dvadsať správ, doteraz žiadna nebola taká urgentná, že by jeden deň nepočkala.
- Pozornosť je tá najvzácnejšia a najčistejšia forma štedrosti (ok, na toto prišla už predo mnou Simone Weilová, ale dávam jej skutočne za pravdu). Pozornosťou myslím venovať sa človeku, ktorý je pri mne, počúvať ho nielen zo zdvorilosti, ale aj očami, venovať mu dar svojej nerušenej prítomnosti.
- Je omnoho lepšie ísť sa s kamarátkou prejsť do mesta alebo do parku ako si dve hodiny četovať.
- Veľká väčšina konverzácii na sociálnych sieťach sa týka absolútne nepodstatných záležitostí.
- Niekoho dokonalý profil na sociálnej sieti ešte nemusí znamenať aj jeho dokonalý život. Mnohokrát ani neznamená, skôr naopak
- Emócie sú úžasné bohastvo. Je nevyhnutné dávať druhým vedieť, že nám na nich záleží (slovami, gestami).