Milujem poriadok. Teda takto. Aspoň si to o sebe myslím 🙂 Nemám rada pohodené oblečenie, zápisníky na stole zásadne zarovnávam a som schopná umývať kúpeľňu napríklad aj denne (aktuálne to nerobím, ale boli i také časy). Tým pádom si viete predstaviť, ako ťažko nesiem, keď ktokoľvek v mojom okolí nemá pre poriadok rovnaký „zmysel“ ako ja.
Občas si o sebe dokonca myslím, že mám v tejto oblasti patent na rozum a viem najlepšie, ako by to malo byť. Samozrejme, neostávam len pri myšlienkach, pretavím ich aj do slov a neraz upozorňujem, kritizujem, korigujem. Robím to napriek tomu, že si uvedomujem, ako tým musím ísť na nervy napríklad môjmu manželovi. Keď sa na seba pozriem „zhora,“ najradšej by som si niekedy poklopala po čele s tým, ako to preháňam a úprimne, občas to fakt nedokážem zastaviť.
Myslela som si dlhú dobu, že ja som tá „správna“ a tí okolo mňa nevedia čo a ako. Preto som neváhala ich o tom presviedčať, napomínať, kritizovať, hádzať nepekné poznámky… Až jedného dňa som to konečne pochopila. Čo presne, to vám odkryjem trošku neskôr 😉
V Biblii je jedna nádherná myšlienka, ktorej som v nedávnej dobe skutočne porozumela. „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“(Mt 7,3) Vždy som to brala tak, že toto sa ma netýka. Sú iní adepti, ktorí by sa nad sebou mali zamyslieť. Až kým…
Pristihla som sa pritom, ako vyčítam manželovi jeho neodloženú knihu. Začala som do neho dobiedzať – Odlož si to! Už je to tu dlho! Daj si to preč! No proste katastrofa. Aj teraz, keď to píšem, je mi trápne, že dokážem byť takáto.
„Inak vieš o tom, že ani Ty si si po sebe neodložila knihy?“ povedal mi zrazu. Môj vnútorný monológ sa presvedčivo ozval: „To neexistuje! Ja si po sebe vždy upracem! Mohol si vymyslieť aj niečo lepšie!“ Až kým som sa nepozrela na stolík v obývačke. Jedna kniha, druhá kniha, tretia kniha…A všetky tri moje – teda z knižnice, ktoré som si požičala na svoj preukaz. Tak toto ma dostalo. Kritizujem druhého za niečo, čo ani sama nemám v poriadku.
Ďalšou kategóriou je kúpeľňa. Máme s manželom dohodu čo najmenej vecí nechávať na vani. Minule si tam manžel zabudol niečo položené. Moja reakcia (v duchu patentu na rozum) znela, aby si to čo najskôr upratal. Keď som sa však porozhliadla lepšie, zbadala som na vani môj šampúch, kondicionér, mydlo i sprchový gél. Zhrozila som sa. Veď ja ho kritizujem za veci, ktoré ja sama nemám v poriadku. Toto pravidlo sa mi stále viac a viac potvrdzovalo.
Výnimkou nebola ani kuchyňa. Nástojím na tom, aby sme si hneď potom, ako niečo navaríme, odložili veci, minimálne do drezu, ideálne ich aj rovno umyli, utreli a odložili na miesto. Chudák manžel len niečo dokrájal a ja som už spustila svoje. Kedy si to odloží, kedy to utrie…Po pár dňoch som dovarila ja a na riad, ktorý som tam nechala, som akosi pozabudla…
Tak takto to je. To, čo vyčítam druhému, je vlastne to, čo mi prekáža na mne samej. To je tá smietka v oku brata a to brvno v mojom oku, ktoré selektívnym videním akosi prehliadam. Btw. selektívne videnie – poznáte? Ja pravidelne každý večer. Umývam riad a zrazu si všimnem, samozrejme, keď už mám pocit, že je všetko hotové, že som zabudla umyť dva taniere, ktoré boli obďaleč. Vždy ma to rozladí, lebo zistím, že ešte nie som hotová.
Podobne u mňa funguje selektívne videnie aj pri pohľade na chyby. Vidím chyby toho druhého, priam na mňa kričia a nedá mi, aby som ich v rozhovore nespomenula. Rovnaké nedostatky u seba však prehliadam.
Táto lekcia bola pre mňa kľúčová. Vždy, keď mám chuť kritizovať, chcem sa najskôr pozrieť okolo seba, čo nemám v poriadku ja a až potom otvoriť ústa a hodnotiť.