Už niekoľko dní mi ide v hlave táto pieseň, ktorú kedysi dávno spievala slovenská speváčka Misha. Tí mladší z vás si ju zrejme už ani nepamätajú, ale mne sa veľmi páčila. Avšak vôbec nie kvôli textu, skôr kvôli hudbe samotnej. Text som nevnímala, iba akosi okrajovo. A práve to je to, o čom chcem dnes písať.
Určite sa zhodneme na tom, že sa toho okolo nás deje veľmi mnoho. Sme preťažení informáciami, najčastejšie nepodstatnými, vieme, aký nový pár sa vytvoril v šoubiznise, komu sa narodilo dieťa, kde majú najlepšie zľavy či ako trávila Vianoce youtuberka na druhej strane sveta. Toto všetko zahlcuje náš (vnútorný) svet a keďže to zaberá veľkú časť z našej mentálnej kapacity, na to podstatné nám už veľa priestoru neostáva. A tak si čas „šetríme.“ Popri raňajkách skrolujeme sociálne siete, popri prechádzke lesom telefonujeme a pri večeri si trebárs čítame časopis. Na konci dňa zistíme, že drvivú väčšinu našich činností sme vlastne vykonávali duchom neprítomní.
Áno, jedli sme, ale absolútne netušíme čo. Vôňa a chuť jedla ostali kdesi na druhej koľaji, len sme do seba bezhlavo nahádzali to, čo chladnička dala.
Áno, boli sme v lese, ale úplne nám unikla krása stromov, mäkký machový koberec napravo a možno aj veverička poskakujúca zo stromu na strom.
A aj večeru sme si dali, ale márne by sme pátrali, čo sme to vlastne jedli, pretože chuť jedla prekryli časopisové články, ktoré nám zahltili dušu. Nehovoriac o tom, že ak jeme takto neprítomne, máme väčší sklon pohádzať do seba čokoľvek bez ohľadu na to, či je to pre nás prospešné alebo nie.
Páči sa mi myšlienka: „Kdekoľvek si, buď tam.“ Čomu by ste dali prednosť vy? Dvom hodinám so svojimi deťmi, manželom, rodičmi, priateľmi, kde sa naplno venujete jeden druhému, hráte spoločenské hry, rozprávate sa, zaujímate sa o seba a ste naplno prítomní alebo radšej ôsmim hodinám, kedy síce sedíte pri sebe na gauči, ale každú chvíľu kontrolujete telefón, v rýchlosti odpisujete na správy a náhlivo skrolujete, aby vám náhodou nič neuniklo. Ja som jednoznačne za tú prvú možnosť.
Zmenilo by sa niečo, keby bol tento pomer polhodina k dvom hodinám? Mne sa stále oveľa viac páči prvá možnosť. Byť naplno prítomná, hoci aj kratší čas, ale ako som písala vyššie „byť skutočne tam.“
Ak žijeme len tak okrajovo a vnútorne neprítomne, ochudobňujeme sa o mnohé krásne okamihy v našich životoch. Uniká nám to, čo je skutočne dôležité. Ako to však zmeniť? Napíšem zopár tipov, ktoré by nám mohli pomôcť:
- odložme mobily
Skúsme vedome odkladať telefón pri jedení, rozprávaní sa s druhými a aj pri hrách s našimi deťmi. Nebude nás zbytočne rozptyľovať a lákať a pomôže nám to naplno venovať pozornosť tomu podstatnému.
- zapojme zmysly
Keď pôjdete najbližšie do prírody, skúste zapojiť zmysly. Okrem toho, že sa budete pozorne dívať na tú krásu, zapojte aj čuch – dýchajte zhlboka a naplno. A skúste zapojiť trebárs aj hmat – dotknite sa kmeňa, machu, vetvičky…
- čítajme pomaly
Je radosť čítať dobrú knihu, ale sama mám občas tendenciu čítať prirýchlo. Na jednej strane je to fajn, ale na druhej strane sa tým ochudobňujem o dôležité informácie, lebo mnohé z nich len preletím. Vedome pomaly čítať je pre mňa celkom výzva, ale páči sa mi.
- nájdime si čas na zastavenie sa
Keď sa všetko okolo nás rúti obrovskou rýchlosťou, je ťažké spomaliť a zastaviť sa. Je to však nevyhnutné. Možno stačí len desať minút ráno v tichu, písanie si do denníka, modlitba… Veľakrát sa nám však príležitosti na zastavenie ponúkajú samy – červená na križovatke a my sedíme v aute. Nemusíme hneď brať do ruky telefón, ale skôr ostať chvíľu v tichu. Alebo si varíte vodu v kanvici. Kým voda zovrie, netreba hneď odpisovať na správy, ale tie dve-tri minútky v tichu počkať. Idete pešo do práce a zrazu sa spustia závory, lebo pôjde vlak. Zastavíte sa a môžete sa v tichu poobzerať okolo seba. Možno si všimnete nový dom, ktorý sa stavia na ulici oproti alebo to, aký je ráno svieži vzduch…
- rovnováha medzi prácou a životom
Toto je krásny ideál a určite ho túžime dosiahnuť všetci. Čo to však je? Rovnováha medzi prácou a životom neznamená, že 50% nášho času trávime v práci a zvyšných 50 % „žijeme.“ Skôr by som ju definovala tak, že ak sme v práci, venujme sa práci – naplno. A ak sme doma – venujme sa ľuďom doma – naplno. Buďme prítomní, kdekoľvek sme 😉