Veľmi dlho som hľadala tému, o ktorej napíšem februárový blog. Mala som dokonca rozpísaných niekoľko článkov, ale nie a nie ich dokončiť. Ako keby to neboli témy, s ktorými sa viem nejakým spôsobom stotožniť. Avšak akonáhle mi napadla myšlienka napísať blog o púšťaní kontroly, hneď som zbystrila. Púšťanie kontroly totiž veľmi intenzívne prežívam asi posledný rok.
Som človek, pre ktorého je veľmi ťažké púšťať kontrolu nad vecami a popravde na túto črtu nie som nijako hrdá. Tento postoj som však zmenila len nedávno. Predtým mi to vôbec neprekážalo, pripadala som si dôležitá a mala som dokonca pocit, že najlepšie aj tak urobím všetko sama.
Ako sa prejavuje to, že sa bojíte pustiť kontrolu? Napríklad: Dohodli ste sa s manželom, že tento týždeň bude podlahy umývať on. Necháte to teda na neho. Ale nedá vám to a okrem toho, že ho ustavične kontrolujete, či to už konečne urobil, to napokon urobíte ešte raz za neho sama. Jednoducho máte pocit, že to aj tak viete najlepšie.
Alebo zaúčate v práci novú kolegyňu. Vysvetľujete a vysvetľujete, snažíte sa, aby porozumela všetkým súvislostiam, ale k samotnej práci ju pustiť nedokážete. Bojíte sa, aby azda niečo nepokazila, a tak to všetko ostáva len a len na vás.
Alebo presvedčenie, že ak sa o niečo snažím, na niečom pracujem, výsledok sa MUSÍ dostaviť. Ako nejaká rovnica. Ak urobím A a následne B, výsledkom bude zaručene C. Ak by náhodou výsledok neprichádzal, potrebujem urobiť ďalšie kroky. A tak ku kroku A a B pridávam D, E, F a mnoho, mnoho iných krokov. Výsledok však stále nie a nie prísť. Moja na výkon orientovaná povaha to akosi nevie uchopiť.
Prípadne nedokážete nikoho poprosiť o pomoc, lebo stále máte pocit, že ak to neurobíte sama, nebude to také dobré. Čo je výsledkom ustavičnej kontroly? PREŤAŽENIE. Ak chcem byť všade, mať o všetkom prehľad, všetko mať dokonale (podľa seba) urobené, nie je to možné inak ako tak, že sa preťažíme a nebudeme vládať. Práve preto je také nevyhnutné púšťať kontrolu.
Ako? Napríklad tým, že sa vedome rozhodneme nekontrolovať kvalitu toho, ako manžel umyl podlahu či deti utreli prach. Jednoducho si to zakážme, inak to nepôjde. Pre mňa osobne je to stále neuveriteľne ťažká lekcia, ale učím sa. Keď som to urobila prvýkrát, celé moje vnútro sa búrilo 🙂 Bolo to niečo, čo pre mňa vôbec nie je prirodzené. Dnes mám už z toho väčšiu radosť, ale stále je to proces. Proces, vďaka ktorému rozumiem, že nie všetko závisí len na mne. Proces, vďaka ktorému sa učím odpočívať a vďaka ktorému začínam chápať, že to najlepšie, čo občas môžem urobiť je pustiť kontrolu.