Denne vidím, ako rôznorodo ľudia reagujú na karanténu. Jedna skupina ľudí sú tí, ktorí cvičia, čítajú, upratujú svoje domácnosti, skúšajú kváskovanie, pečú rožky, prijímajú tento čas ako bonus a naplno ho využívajú. Druhou skupinou sú ľudia, ktorí to poňali ako čas oddychu a leňošenia. Pozerajú Netflix, skrolujú Facebook, storíčka na Instagrame, poznajú pomaly naspamäť obľúbené seriály, sledujú všetky tlačové besedy, jedia kalorické jedlá… Treťou kategóriou sú ľudia, ktorí možno tento čas najskôr prijali s odovzdanosťou a nadšením a postupne ich už home-office neteší, chýbajú im kontakty, bolí ich chrbát z ustavičného sedenia a budia sa s nedobrou náladou. Nuž a samozrejme početnú skupinu tvoria i tí, ktorí naďalej denne chodia do práce a popri tom ešte musia stíhať robiť bežný servis domácnosti a učiť sa s deťmi. Do ktorej skupiny patríte vy? Ja mám osobne dojem, že som si už prešla všetkými fázami, azda okrem tej poslednej.
Zo začiatku som mala kopu plánov, ako produktívne využijem tento čas a áno, mnoho vecí sa mi aj podarilo zrealizovať. Postupne som prešla do fázy, že mi je niekedy aj zaťažko ísť sa von prejsť, lebo si predstavím, že zase budem musieť prať rúško, rukavice, dezinfikovať kľučky, a tak by som najradšej ostala doma. Nuž a včerajšok bol dokonalým príkladom toho, že som sa prehupla do tretej fázy. Zobudila som sa s nedobrou náladou, bolel ma chrbát a bola som už skutočne otrávená z celého tohto obdobia.
Večer som si konečne sadla so zápisníkom a perom a uvedomila som si to! Toto zistenie prišlo po tom, čo som vypla počítač, wifi a televízor. Zrazu zavládlo ticho a zrazu som počula! Pozoruhodné je to, že som si uvedomila niečo, čo som už dávno vedela, ale kvôli „nánosom“ hluku som na to aj zabudla. Viete, čo to je? Je to zistenie, že náš (môj) najväčší nepriateľ sa nachádza medzi našimi (mojimi) ušami. Aby som sa vyhla nedorozumeniu, ten najväčší nepriateľ sú práve naše (moje) ústa!
Včera ráno som vstala práve s týmito slovami: „Mňa to už nebaví! Neskutočne ma bolí chrbát! To ustavičné sedenie ma raz zničí! Nechce sa mi ísť dnes ráno ani prejsť, aj tak je to úplne jedno! Homeoffice mi už vôbec nerobí radosť!“ Týmito a podobnými vetami som začala svoj deň! Čo myslíte, akú náladu som počas tohto dňa mala? Presne takú, akú som si sama predpovedala 🙂 Bola som otrávená, nemotivovaná, neproduktívna, ubolená…
Keď som včera telefonovala s maminou a opýtala sa ma, ako sa mám, moja odpoveď bola presne rovnaká, ako som si ráno sama určila. Sťažovala som sa na bolesti chrbta, na to, ako ma nebaví home-office a ako mi to už všetko ide poriadne na nervy.
Tieto moje ranné slová určili vlastne celý môj deň, a to napriek tomu, že poznám teóriu a viem, aké je dôležité hovoriť k druhým, ale i k sebe pozitívne.
V Biblii, v knihe Prísloví sa píše: Ten, kto je strážcom svojich úst a svojho jazyka, je strážcom svojej duše pred úzkosťami (Prís 21, 23). Nie je teda vôbec jedno, čo a ako hovoríme. Dokonca už približne v 5.storočí pred Kristom sa vedelo o tom, že naše ústa a slová je potrebné strážiť a venovať bdelú pozornosť tomu, čo hovoríme.
Ako som tak večer sedela s tým zápisníkom, povedala som si, že ak ma vedia takto ovplyvniť moje negatívne reči, aké by to bolo, keby som si hovorila pozitívne? Dnes ráno som zmenila stratégiu 🙂 Išla som sa prejsť, hoci mi bolo jasné, že budem musieť prať rúško 😉 Povedala som si, že si ráno zacvičím, hoci to znamenalo, že začnem začnem neskôr pracovať a budem musieť ostať dlhšie. A dokonca som sa dnes na seba pri pohľade do zrkadla viackrát usmiala 🙂 Fungovalo to! Rovnako, ako ma vedia zložiť negatívne slová, tak isto ma vedia nabudiť tie pozitívne! Je už potom len na nás, pre ktoré slová sa každé ráno rozhodneme!