Zachytili ste aj vy výzvu #100happydays? Mne o nej povedala kamarátka Anička, s ktorou pripravujeme náš Diár pre veriacu ženu 2021 a keďže aj priamo v našom diári výzvu spomíname, povedala som si, že ju vyskúšam aj ja sama, aby som vedela posúdiť, či mi to niečo dá.
Začala som 1.mája 2020 a povedala som si, že budem robiť túto výzvu sama pre seba. Teda nebudem ju zdieľať na sociálnych sieťach, nebudem dennodenne pridávať fotografie na Facebook či Instagram s rozpoznateľným heštegom 🙂 Moje okamihy šťastia som si dokumentovala sama pre seba, fotila som si ich do svojho telefónu a takmer nikomu som ich neukazovala. Bola som zvedavá, či to vydržím 🙂 Na oficiálnej stránke tohto projektu sa píše, že 71% ľudí, ktorí sa do výzvy pustia, ju nedokončia. Ako hlavný dôvod udávajú nedostatok času.
Ako to bolo u mňa? Výzvu som začala 1. mája a skončila som ju 8. augusta. Ak dobre počítam, podľa mojich výpočtov by to malo byť presne 100 dní. Nevynechala som ani jeden deň. Počas každého dňa som našla svoj malý okamih šťastia. Aby som bola úprimná, nebolo pre mňa ťažké nachádzať tieto malé okamihy šťastia vo všednom dni. Som typ človeka, ktorého nadchne rozkvitnutý kvet (a tých bolo v máji veru dosť), pepermintky z obchodu, pečenie sušienok alebo dobrý film v televízii. Rovnako mi dokáže urobiť veľkú radosť stretnutie s človekom, ktorého som dlho nevidela, zelenina z trhu alebo ovsená kaša od manžela na raňajky.
Myslím, že skutočne každý deň sa dalo nájsť niečo, čo mi urobilo radosť, niekedy som si dokonca ani nevedela vybrať 🙂 Čo bola pre mňa väčšia výzva, bolo dokumentovanie týchto zážitkov. To mi už veru nešlo tak odruky. Bolo super, že sme boli s kamarátkami na zmrzline, ale bolo mi trápne práve počas toho okamihu vytiahnuť telefón a zachytiť tento moment. Aby som bola úplne úprimná, občas sa mi stalo, že som tieto fotografie k výzve dorábala až večer, pri zlom svetle 🙂 Avšak ku každému dňu mám svoj okamih šťastia 🙂
Keď si teraz prezerám tieto tri mesiace a pár dní, je pre mňa až neuveriteľné, čo všetko sa počas tohto obdobia zmenilo. Začiatkom mája bola ešte pomerne prísna karanténa, kedy som si vážila to, že môžem ísť von hoci aj s rúškom na tvári a zahmlenými okuliarmi. Postupne sa opatrenia uvoľňovali a chodenie po vonku bez rúška sa stalo realitou. Po mnohých mesiacoch som prišla opäť do kancelárie a dala som si doniesť obed. Vtedy som to vnímala ako malý zázrak, po toľkých dňoch ustavičného varenia a prípravy jedla doma, bola donáška obedu ako malá slávnosť 🙂
Po mnohých mesiacoch som mohla ísť do knižnice a požičať si knihu. Dnes, s odstupom času to už beriem ako samozrejmosť, vtedy sa mi to javilo ako okamih hodný zachytenia. Rovnako som objavila niekoľko pekných zákutí priamo v meste, kde žijem, keďže popri homeoffice to bola výborná možnosť, ako si zachovať akú-takú rovnováhu.
Výzvu som teda úspešne dokončila a mám z toho veľkú radosť. S niektorými fotografiami z mojej výzvy sa s vami delím priamo v článku 🙂 Prajem i vám, aby ste denne nachádzali mnoho, mnoho dôvodov na radosť. A ak sa rozhodnete pustiť sa do výzvy, budem rada, ak mi dáte vedieť, ako sa vám darilo 🙂