Už ako malú sa ma rodičia snažili zapriahnuť do varenia. Mama ma často volávala pomôcť jej, keď piekla koláč alebo keď robila niečo iné, nie príliš zložité, čo by som mohla zvládnuť aj ja. Moja sestra v tom vynikala, bola šikovná a robilo jej to radosť. Ale ja? Vôbec ma to nezaujímalo. Dokonca aj moje pokusy o upečenie medovníkov skončili spálenými koláčmi. Keď sa niekto v mojom okolí rozprával o receptoch, pripadala som si ako Alenka v ríši divov a v duchu som si myslela, že to je azda po počasí ďalšia taká téma, ktorá v skutočnosti nikoho nezaujíma a ľudia sa o nej rozprávajú len preto, aby reč nestála.
Avšak po mojom osamostatnení a po opustení Hotelu mama som zrazu bola nútená začať sa zaoberať tým, čo budem jesť. Prvých pár mesiacov bola zábava jedávať tresky a parížske šaláty, prípadne ísť na večeru do reštaurácie. Po čase som sa však toho prejedla, a tak som bola zrazu „nútená“ začať variť. A na moje vlastné počudovanie ma to skutočne začalo baviť. Jednou z motivácii je teraz aj môj manžel, ktorý ocení každý jeden môj kuchársky pokus. No uznajte, pre takého človeka je radosť variť.
Ak manžela či manželku nemáte, ani to nie je dôvod, prečo sa nenaučiť variť, prípadne prečo sa vo varení nezdokonaliť. Pozvite svojich priateľov či známych na večeru. Nie do reštaurácie, ale k vám domov. My sme si napríklad na podnet mojej švagrinej vytvorili naše vlastné rodinné „Bez servítky.“ Raz za mesiac jeden z nás troch párov pripravil obed pre ďalšie páry a spolu sme obedovali. Je síce rozdiel zrazu začať variť pre mnoho ľudí, ak ste boli zvyknutí variť nanajvýš pre seba, ale je to zábava. Je to spojenie príjemného s užitočným. Spájate stretnutie a dobré jedlo. To je kombinácia, ktorú ocení každý.
Stôl a spoločné stolovanie je miestom spoločného stretnutia. Miestom, kde sa budujú vzťahy. Miestom, kde sa ľudia spolu rozprávajú, kde ich niečo spája. V podstate ani nejde o to, čo pre druhých pripravíte, ale o prijatie a vytvorenie priateľskej atmosféry. Nuž a toto sa vám nepodarí vykúzliť ani v tej najlepšej reštaurácii.