S úsmevom si spomínam na časy minulé. Na to, keď som chodievala s deťmi do táborov a vždy som sa obávala dňa, kedy nás čakala nejaká tá túra. Spolu s kamarátkou Zuzkou sme sa zašívali vzadu a lámali sme si hlavu nad tým, ako máme motivovať deti, keď my samy túry neznášame. Každý prejdený meter nám jedno z detí položilo otázku, kedy už budeme na mieste. Nepoznali sme odpoveď, ale svorne s deťmi sme si želali, aby to už bolo čoskoro. Mnohokrát sme však ešte neboli ani len v polovici. Po týchto zážitkoch som mala na niekoľko rokov s túrami pokoj. Nikam som nemusela a ani nechcela chodiť.
Až raz sa u mňa objavila chuť ísť do lesa. Sama som sa jej divila. Možno som si spomenula na nejaké pekné zážitky alebo neviem ako inak by som si túto moju túžbu vysvetlila. Sen som si splnila a znova som na niekoľko rokov v lese nebola. Moja chyba. Mám však muža, ktorý hory miluje. Páči sa mi to, ale nie vždy som s ním zdieľala jeho nadšenie.
V poslednej dobe si však uvedomujem, že keď som v prírode, načerpám tu novú silu. Som rada, keď môžem obdivovať stromy s hrubými kmeňmi alebo keď vidím na strome veveričku. Dodnes mám pred očami obraz diviaka, ktorého sme stretli pri náhodnej prechádzke po lese. Milujem ten pocit, keď môžem zhlboka dýchať čistý vzduch. Mám rada čaj zo žihľavy z lesa, ktorá má špeciálnu chuť. Mám rada to čarovné ticho, čo ma v prírode obklopuje a hoci mám niekedy strach z lesných zvierat, som šťastná, keď môžem byť v prírode.
Aby ste mi rozumeli správne, nie som veľkou turistkou a mnohokrát poviem nie výletu do prírody. Ak sa však prekonám, vždy to stojí zato. Prevetrám si hlavu, prídem na nové myšlienky a mám radosť z dobre využitého času. Som šťastná, keď sa na ten výlet nakoniec vyberiem a urobím radosť aj svojmu manželovi. Pobyt v prírode totiž neuveriteľne zbližuje. Spomíname spolu na detstvo, na zážitky, lovíme spoločne v pamäti ako sa volá tá-ktorá rastlina a robíme niečo nielen pre náš vzťah, ale i pre naše zdravie.