„Istého mnícha sa raz pýtali na spôsob jeho meditácie. Mních odpovedal: „Keď sa pustím do jedenia, jem. Keď sa posadím, sedím. Keď vstanem, stojím. Keď kráčam, idem.“ „To predsa nie je nič zvláštne. Tak to robíme všetci,“ odpovedali. Vtedy mních povedal: „Nie. Keď si sadáš, už aj vstávaš. A keď stojíš, už si na ceste.“ (A. Gruen: Malá kniha o šťastí)
Aká hlboká pravda sa skrýva v tomto malom príbehu. Naozaj. Koľkokrát počas dňa robíme veci uvedomele? Často je to presne tak, ako by to byť nemalo. Idem do práce a premýšľam, čo budem obedovať. Pracujem za počítačom a zároveň myslím na to, kde sa cestou z práce zastavím. Varím dnešný obed a myslím na to, čo budem variť zajtra. Myslím si, že podobných príkladov nájde každý vo svojom živote dostatok.
Chceme žiť naplno, vyhľadávame rôzne adrenalínové zážitky, ale naše srdce je aj pri nich kdesi inde. Mnoho ľudí až na sklonku života zistí, že vlastne vôbec poriadne nežili. Keď boli slobodní, chceli byť ženatí alebo vydaté. Keď sa im to splnilo, chceli mať deti. Keď sa im narodili deti, chceli, aby boli väčšie. Keď boli väčšie, chceli, aby boli samostatné. Keď sa deti stali samostatnými, chceli, aby začali pracovať… Ani si možno poriadne neuvedomíme, ako nám život a krásne chvíle v ňom pretekajú pomedzi prsty.
Čo robíte teraz vy? Ak čítate, tak čítajte a neťukajte pritom esemesku. Ak jete, tak jedzte a nečítajte pritom noviny. Ak píšete mail priateľovi, píšte a nepúšťajte si hudbu.
Jediná vec, ktorá je v živote dôležitá a ktorú môžeme uchopiť, je práve prítomnosť. Neustálym pozeraním do budúcnosti a prerušovaním činnosti sa len zbytočne opotrebujeme. Máme práve toľko síl, aby sme naplno zvládli a prežili okamih, ktorý práve prebieha. Skúsme byť teda tu a teraz.