Rozhovor s Tami Heribanovou, spisovateľkou, ktorá má na konte už tretiu knihu, ma príjemné prekvapil. Aj z odpovedí vycítite, že táto žena píše a láskou a s cieľom urobiť ľudí šťastnejšími. Prečítajte si aj tom, aká je jej nová kniha, kde hľadá inšpiráciu a čo robí, keď práve nepíše.
1. Náš rozhovor bude uverejnený v kategórii Žijem svoj sen. Zdá sa Vám, že momentálne prežívate ten svoj? Prečo?
Keď som bola malé dievčatko snívala som o tom, že jedného dňa napíšem knihu pre deti. Vlastne som vždy snívala, že budem písať knihy, ktoré budú ľudí naokolo robiť šťastnejšími. Knihu Misia Eva, prísne tajné sme pripravovali dva roky a keď som si prvé výtlačky vyzdvihla vo vydavateľstve IKAR, nevedela som od radosti ani naštartovať auto. Bol to podobný pocit, ako keď som prvýkrát držala v rukách debut Predavačky bublín. Ohňostroj endorfínov, veď naraz som mala v rukách zhmotnené stovky hodín pri počítači. Dá sa teda povedať, že si plním svoje sny a som za to osudu vďačná.
2. Ľudia Vás vnímajú ako moderátorku, redaktorku, spisovateľku. Ktorá úloha je Vám najviac vlastná?
Istotne závisí od daného okamihu, ale nikdy som sa netajila, že písanie pre mňa predstavuje najväčšiu satisfakciu. Už len ten samotný proces je neskutočne vzrušujúci. Vnímať, ako sa z jednej osamelej vety stáva kapitola a z tej kniha. Pre mňa je asi najzaujímavejšie to, že všetko sa rodí v hlave autora. Vždy, keď čítam knihy kolegov, predstavujem si ich, ako text písali. V próze je to najmä o fabulácii, každý dialóg, každá postava je viac menej vymyslená. Práca v redakcii, či už profilové rozhovory alebo reportáže spĺňajú úplne iné kritéria.
3. Hovorí sa, že napísať knihu pre deti je mnohokrát ťažšie ako pre dospelých. Vy ste si vyskúšali oba typy tvorby. Pre ktorého čitateľa sa Vám píše ľahšie?
Vždy som natoľko ponorená do príbehu, že nepociťujem ťažkosť či ľahkosť pri písaní. Samozrejme, že niekedy sa nedá spoliehať na inšpiráciu. Je to o trpezlivosti, plánovaní, editovaní už napísaného. Pravdou však je, že počas písania knihy Misia Eva, prísne tajné som vždy pri otváraní dokumentu v počítači, otvárala aj bránu do iného sveta. Do sveta, v ktorom som bola aj ja dieťaťom. Knihu som písala tak, akoby som si želala z pozície dieťaťa aby bola napísaná. Písala som ju pre všetky deti, ktoré zaujíma dobrodružstvo, tajná misia plná dôkazov lásky. Písala som ju ale aj pre to dieťa, ktoré som si zo seba nevyhnala, ktoré vo mne ešte stále žije a snáď ma nikdy neopustí.
4. Vaša najnovšia kniha nemá len peknú myšlienku, ale je aj pútavá na prvý pohľad. Máte už prvé reakcie od detských čitateľov?
Spätná väzba prichádza najmä od maminiek detí, ktoré knihu prečítali. Feedback je pre autora mimoriadny dôležitý. Zatiaľ mám šťastie len na pozitívne ohlasy. A okrem spokojných detských čitateľov sa Misia Eva, prísne tajné stala aj knihou, ktorá plní alebo sa aspoň snaží plniť funkciu istého uzmierovateľa. Toto som naozaj nečakala a nenapadlo by mi to ani len vo sne. Jedna pani z Košíc mi písala, že knihu dostala od svojho manžela, s ktorým momentálne prekonávajú manželskú krízu. Manžel jej knihu daroval a poprosil ju, aby si ju prečítala, vraj ak nie kvôli nemu, tak kvôli synom. Tých príkladov je však viac. Nakoľko sú intímneho charakteru, nemôžem byť detailná. Ale napríklad pred týždňom som podpísanú knihu poslala na základe prosby jedného pána žene, ktorá sa zamilovala do iného. Sú v rozvodovom konaní a jej manžel verí, že kniha mu pomôže v boji o jej srdce. Priznám sa, som v tom trošku skeptická, ale ak by mala kniha pomôcť čo i len mikroskopicky, moja misia by bola splnená.
5. Čo čítala Tamarka Heribanová ako dieťa a čo najradšej číta teraz?
Moja najobľúbenejšia kniha z detstva je kniha Opice z našej police od Kristy Bendovej. Takisto som zbožňovala Pipi Dlhú pančuchu od Astrid Lindgrenovej, ale aj Dobšinského rozprávky. Moji rodičia mi každý večer pred spaním nahlas čítali a keď som bola chorá, mamina s tatinom sedeli v kresle vedľa mojej postele a rozprávali mi rozprávky a príbehy, ktoré pre mňa vymýšľali. Celé moje detstvo bolo o stovkách všakovakých príbehov, úplne vymyslených, až absolútne reálnych. Dnes čítam najmä nemecké knihy, mám rada žáner komediálneho románu, ktorý mi na Slovensku chýba. Veľmi si vážim keď sa v knihe podarí spojiť humor a vrúcnosť. Rada sa pri knihách schuti zasmejem, rada ostanem dojatá a najradšej zatváram knihu s pocitom, že som prostredníctvom jej riadkov zažila niečo, na čo len tak rýchlo nezabudnem.
6. Ako vyzerá Váš obyčajný pracovný deň? Keďže ste aj redaktorkou, nie ste niekedy unavená z toľkého písania?
Vstávam okolo šiestej, siedmej a do postele sa častokrát dostávam až okolo dvanástej. Tento rok bol asi najnáročnejší vôbec, pracovala som na viacerých projektoch naraz a bolo pre mňa ťažšie preskakovať z diametrálne odlišných tém. Nechcem sa ale sťažovať, i keď niekedy sa samozrejme ohlási únava, pocit vyčerpania. Vtedy sa do ničoho nenútim, vypnem počítač, vybehnem do lesa alebo si navarím čaj a ľahnem do postele trebárs aj o ôsmej a len tak relaxujem.
7. Kde hľadáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?
Všade 🙂 Pozerám veľa filmov. Nielen undergroundové nízkorozpočtové, ale aj mainstream. Počúvam veľa hudby, nielen obľúbený indie, freak folk, ale aj pop, klasiku či hiphop. Navštevujem vernisáže, výstavy, pozorujem svet naokolo. Všade a detailne. Napríklad v hypermarketoch, na autobusových zastávkach, v prírode. A viac počúvam ako hovorím 🙂
8. A ak to nie je tajomstvo, majú Vaše knihy aj autobiografický rozmer?
Už Lichtenberg povedal, že kniha je ako zrkadlo. Keď doňho nakukne opica, nevykukne z neho apoštol. V každej próze sa podľa mňa odzrkadľuje duša autora. Aj keby bola kniha stopercentne vyfabulovaná, tým, že vznikla v hlave jedného človeka, nesie si v sebe jeho názory, postrehy, emócie. Na druhej strane, pozorný čitateľ môže poznať spisovateľa lepšie ako pozná on sám seba. Čo sa týka mojich textov, niektoré sú mojím životom inšpirované viac, niektoré menej.
9. Akou ste autorkou? Keď začnete písať, máte v hlave jasný koncept a viete, ako sa príbeh skončí alebo koniec postupne dotvárate počas samotného písania?
Závisí od knihy. Vo všeobecnosti však istú časť tvorby venujem plánovaniu a príprave. Samozrejme, že postavy v jednom momente žijú svoje životy a už sa mnou nenechajú len tak viesť. Niekedy musíme nájsť spoločne kompromis. 🙂
10. Napísať knihu je nepochybne veľká vec. Máte nejaké iné sny, ktoré by ste chceli zrealizovať?
Rada by som dopísala knihu, ktorú mám teraz rozpísanú. Chcela by som sa naďalej venovať literárnym aktivitám, navštevovať knižnice, školy. S mojou vynikajúcou kamarátkou, speváčkou Barborou Drahovskou pripravujeme literárno hudobný projekt, ktorý by sme mali spustiť budúci rok. Už sa na to veľmi teším. A potom snívam o tých najvzácnejších veciach na svete. Aby mi v živote nechýbalo šťastie, láska a pár gramov pohody.
11. Ako oddychujete, keď sa Vám podarí mať deň pre seba?
Vtedy si užívam dlhé raňajky s veľkou šálkou zeleného čaju s medom a citrónom. Idem na prechádzku do lesa, potom na trh s prúteným košíkom, ktorý si domov nesiem úplne plný. S priateľom si pozrieme nejaký dobrý film, navarím, pozveme k nám priateľov alebo si len tak čítam až kým nezaspím 🙂