Neviem ako vám, ale mne sa zdá, že mnoho ľudí žije v budúcnosti. Nemyslím tým nejakú vzdialenú časovú dimenziu. Myslím tým len jednoduchý fakt, že nežijú pre prítomný okamih, ale dopredu, či už o niekoľko minút, o niekoľko hodín, o niekoľko dní, mesiacov, týždňov… Záleží od osobného nastavenia každého z nás.
Sama na sebe si všímam, že keď ráno cestujem do práce, myslím už na to, ako pôjdem na nákupy. Alebo si umývam zuby a myslím na to, kam pôjdem dnes na obed. S niekým sa rozprávam a namiesto toho, aby som ho pozorne počúvala, v duchu si formulujem odpoveď, prípadne radu pre druhého človeka. A pritom viem, že jediné, čomu sa mám venovať, je prítomnosť.
Človek by niekedy rád niektoré etapy preskočil. Žiaci si želajú preskočiť školský rok, chcú mať len prázdniny. Pracujúci chce preskočiť pracovný týždeň, chce mať len dovolenku. Mladé ženy chcú preskočiť tehotenstvo, chcú mať len deti. Rodičia by chceli preskočiť pubertu detí, chcú mať už dospelákov… Tých vecí, čo by sme radi preskočili, je priveľa. Lenže takýmto uvažovaním si náš život okrešeme na niekoľko chvíľ, po ktorých síce dlho túžime, ale nenaplnia nás tak, ako by sme čakali.
Príbeh z mojej obľúbenej knihy, ktorý teraz napíšem, je príbehom, ktorý ukrýva presne túto pravdu.
Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal napr. Peter. Bol to živý chlapec, ktorého mal každý rád – rodičia, priatelia, učitelia… Mal však jednu chybu. Nedokázal žiť v prítomnosti, nenaučil sa užívať si život. Keď bol v škole, sníval o tom, že sa chce vonku hrať. Keď sa vonku hral, sníval o prázdninách. Stále bol zasnívaný, bol myšlienkami vždy niekde inde a preto sa nevedel radovať z chvíľ, ktoré sprevádzali jeho život.
Jedného dňa sa Peter prechádzal po lese, keďže bol unavený, ľahol si a zaspal. Zrazu začul, ako ho niekto volá. Otvoril oči a uvidel ženu, ktorá stála nad ním. V rukách držala guľu so zlatou nitkou. Povedala mu: „Peter, toto je nitka tvojho života. Akonáhle za ňu slabučko zatiahneš, hodina ti uplynie ako sekunda. Ak zatiahneš silnejšie, za minútu ti ubehnú celé dni a ak zatiahneš z celej sily, za pár dní ti ubehnú mesiace a roky.“ Petrovi sa darček veľmi zapáčil.
Na ďalší deň bol v škole a nudil sa. Náhle si spomenul na zázračnú guličku. Zatiahol trochu nitku a o chvíľu bol doma a hral sa na záhrade. Po chvíli ho prestalo baviť byť malým chlapcom. Chcel byť starší. Vytiahol guličku a zatiahol nitku. O chvíľu bol z neho mladý muž a mal krásnu priateľku. Ale ani teraz nebol spokojný. Chcel byť už úplne dospelý. Zatiahol a o chvíľu mu ubehlo niekoľko rokov. Po niekoľkých dňoch chcel byť už ženatý. Splnilo sa mu to. Potom mu nestačilo ani to, chcel mať deti. Aj tie mal. Ale nebol spokojný ani takto.
Zrazu sa zazrel v zrkadle a uvidel, že už nie je mladý, má šedivé vlasy, jeho manželka začala chradnúť. Peter sa nedokázal tešiť z prítomného okamihu a vychutnávať si ho. Mal všetko, čo chcel, dokonca hneď v tom momente, kedy to chcel, ale aj tak mu to bolo málo.
Zúfalo zatiahol šnúrku ešte raz a bol zvedavý, čo sa udeje. Zrazu bol deväťdesiatročný starec, jeho manželka už nežila. Ich deti sa odsťahovali. Zrazu si Peter uvedomil, o čo všetko prišiel. Nikdy nebol s deťmi na výlete, so ženou na prechádzke, nikdy nenavaril večeru, nikdy neprečítal žiadnu krásnu knihu. Mal pocit, že svoj život iba premárnil.
Keď si to uvedomil, vybral sa smutný znova do lesa. Presne do toho, kde stretol pani, čo mu dala zázračnú guličku. Znova si ľahol na trávu a zaspal. Opäť uvidel pani, ktorá mu guličku darovala. Opýtala sa ho: „Ako sa ti páčil darček, ktorý som ti dala?“ Peter jej odpovedal: „Najprv som bol nadšený a teraz ho nenávidím. Zobral mi všetky krásne chvíle.“ „Si veľmi nevďačný,“ povedala pani. „Ale aj napriek tomu ti splním ešte jedno prianie.“ Peter sa zamyslel a povedal: „Chcem byť ešte raz malým chlapcom a začať ešte raz.“ Peter znova zaspal.
Keď sa prebudil , začul mamin hlas: „Peter, ponáhľaj sa, inak prídeš neskoro do školy.“ Od tohto momentu si Peter začal vážiť a naplno vychutnávať každý jeden okamih života.
Možno si poviete, že je to krásna rozprávka. Máte pravdu, je to rozprávka. Nám však v reálom živote nikto nedá šancu prežiť svoj život ešte raz.