Myslím, že asi nikdy predtým som nepočula tak často slová: „Nemám čas.“ Občas ich používame aj možno automaticky a v duchu počítame s tým, že toto je dôvod, ktorý predsa musí druhá strana akceptovať. Niektorým z nás sa zdá azda tvrdé povedať druhému priamo na rovinu, že na jeho prosbu, požiadavku nemáme čas a preto hľadajú iné, avšak veľmi často podobné argumenty, prečo niečo nemôžu spraviť.
Na vete „Nemám čas,“ ma však veľmi zaujala jedna vec. Každý z nás má čas, za deň úplne rovnaký. Dostávame dvadsaťštyri hodín. Keď si ich „rozmeníme na drobné,“ zistíme zaujímavé veci. V práci denne strávime približne osem hodín, spíme približne sedem hodín. Môžeme predpokladať, že cesta do práce nám zaberie dve hodiny a bežné domáce práce cez týždeň spolu napríklad s nakupovaním dve hodiny denne. Nech počítam ako počítam, stále nám ostáva päť hodín. A päť hodín je teda riadne dlhá doba. Skúste si len tak päť hodín nerušene sedieť a byť pritom ticho, myslím, že nanajvýš po polhodine by sme to asi vzdali. Kam sa však stráca tých päť vzácnych hodín?
Denne vyhadzujeme do vzduchu veľa času. Každým pozeraním televízie, četovaním na internete s priateľmi, ustavičným kontrolovaním mailovej schránky, sledovaním aktualizovaných statusov našich priateľov na facebooku či ohováraním druhých. Náš čas je veľmi vzácny a preto by sme mali byť nekompromisní pri jeho využívaní. Samozrejme, človek má právo aj na oddych a nemusí každú minútu svojho života napĺňať prácou. Najvzácnejšie využitie času, aké je len možné, je čas strávený s Bohom, so sebou samým, s ľuďmi, s ktorými žijete, či už je to manžel, rodičia, deti… Dajme nášmu času zmysel a naplňme ho a namiesto dlhého preklikávania okien na internete sa radšej „preklikajme“ k duši tých, ktorí nás obklopujú.
photo credit: Red Berries via photopin (license)